Duben 2010

Ejha... =)

26. dubna 2010 v 20:10 | Hinatka |  Moje kecy
Ahojteee..... ja sa wam welmo weeeelmo osprawedlnujem ze som sem nic nepridawala ale nemala som nejako cas naladu a ani nebolo co sem dat... ale mozno sa to teraz uz zmeniii... aspon ja v to dfm... :) nemala som cas ani obiehat SBééé takze to hned zmeniiim a dfm ze to bude hned lepsieee... pls nevyzte si ma z SBééé =( to by som neceeeelaaa :(...

Navstevnost za minuly tyden (19.4. 2010 - 25.4. 2010) je:
Pondeli: 15
Utery: 12
Streda: 2
Ctvrtek: 4
Patek: 8
Sobota: 7
Nedele: 5

Celkem: 53

Hinatka :)

Kawai

19. dubna 2010 v 21:15 ObRaZkY
frzť

Navstevnost =D

19. dubna 2010 v 14:53 Moje kecy

Navstevnost za minuly tyden (12.4. 2010 - 18.4. 2010) je:
Pondeli: 9
Utery: 9
Streda: 4
Ctvrtek: 4
Patek: 11
Sobota: 6
Nedele: 13

Celkem: 56

Arigatooo :D:D:D...

3.kapitolka ♥

15. dubna 2010 v 21:32
Mame tu pokracovaniee :D dfm ze sa vam bude pacit ::D:D

"No tak, neplač." Kľakla si ku mne osoba a objala ma.
"Čo sa stalo?" spýtala sa.
"Nepôjdem na ples, kvôli Tiane."
"To nie." Povedala a pritisla si ma k sebe bližšie. Objímala ma moja dobrá kamarátka a moja osobná slúžka Lynn. Je mi to dobrá kamarátka a mám ju veľmi rada. Utrela som si slzy a pozrela na ňu.
"Lynn? Poď ideme!" postavila som sa a bežala po tráve. Lynn sa ku mne pridala.
"A kam?"
"Ideme si zajazdiť." Povedala som s nadšením a bežala som do stajne. Vybrali sme si koňa a nasadli sme. Ako náhle som chcela ísť niekto sa pred nás postavil a zastavil mi koňa. Bol to vrchný komorník, Bernard. Nemám ho veľmi rada, pretože so služobníctvom zaobchádza ako so smetím a nie ako sa patrí.
"Pustite mi koňa!!" prikázala som.
"Odpusťte veličenstvo, ale kam máte namierené?"
"Do dediny sa prejsť!" povedala som a zdvihla som hlavu. Bernard sa prísne pozrel na Lynn.
"A vy tu čo robíte? Okamžite pôjdete pomôcť do kuchyne tak ako máte!" prikázal.
"Nie ona nikam nepôjde!" skričala som na neho a s koňom som sa postavila pred neho.
"Pôjde so mnou do dediny!"
"Ale...."
"To je rozkaz!" skričala som a už sme cválali preč z hradu. Bernard sa na nás zamračene pozeral a potom si to namieril rovno ku kráľovnej.
Naše kone cválali po vysokom kopci až dolu, kde je dedina. Keď sme boli už pri nej spomalili sme a išli ladným krokom. Dedinčania, ktorý nás videli sa s úsmevom klaňali a usmievali sa. Úsmevy som im opätovala a kývala im na pozdrav.
"Selina, povedzte, čo tu robíme?" spýtala sa ma Lynn.
"Uvedomila som si, že si svoju rodinu dlho nevidela." Usmiala som sa a ona sa potešila.
"Môžem ich ísť navštíviť?" prikývla som. Zoskočila z koňa a utekala do jedného domu, kde sa na ňu vrhla rodina a začala ju objímať. S úsmevom som na ňu pozerala a dopriala som jej čas, aby sa s nimi porozprávala. Dedinčania na mňa pozerali s úctou a šťastím. Jedno dieťa prišlo k môjmu koňovi a podalo mu jablko. Usmiala som sa.
"Nie je veľa princezien ako ste vy!" prihovoril sa mi jeden dedinčan. Keď som sa na neho poriadne pozrela, videla som, že je to niekto veľmi vážený v dedine.
"Nepreháňajte!" usmiala som sa "každý má právo vidieť svoju rodinu, nie?"
"To áno, ale iní šľachtic by to pre služobníctvo neurobil. Ďakujem." Usmial sa a všetci sa mi poklonili. V tom som však za sebou počula konské dupotanie a k nám sa blížili vojaci. Zamračila som sa a pozrela som na Lynn. Bola taká šťastná, že som ju musela nechať. Vojaci prišli priamo ku mne a zo všetkých strán ma obkľúčili. Pozrela som na ich vodcu, generála Stona.
"Vaše veličenstvo pôjde s nami!" povedal mi Stone.
"Vy mi nemáte čo rozkazovať! Pôjdem vtedy, kedy sa mi zachce!"
"Plním len príkazy kráľovnej!" zavládlo hrobové ticho. Dokonca aj ja som stíchla a pozerala som na generála.
"A čo prikazuje?"
"Aby ste vy a vaša slúžka okamžite išli s nami do hradu. Hneď!!!" povedal prísne.
"Máme tu rozrobenú prácu. Uhnite z cesty!" on sa však ani nepohol. Jediní, ktorý sa pohli boli jeho vojaci. Uhli mi z cesty a šli odo mňa ďalej.
"Nebudete ich nasledovať?"
"Nie! Mám priamy príkaz od kráľovnej!"
"Na to kašlem!" povedala som a všetci na mňa s prekvapením vyvalili oči.
"Čo prosím?" spýtal sa prekvapene.
"Počuli ste! Choďte späť do hradu a povedzte mojej mame, že keď to tu vybavím, prídem. Dovtedy sa s tadeto ani nepohnem!" povedala som a zoskočila som z koňa. Generál a ostatný vojaci na mňa pozerali a nevedeli čo majú robiť. Generál ma už chcel násilím zatknúť, ale vojaci sa báli tak radšej všetci odišli.
"Váš odkaz odovzdám!" povedal, poklonil sa a spolu s vojakmi šiel do hradu. Zostala som tam sama a všetci na mňa stále pozerali. Lynn pristúpila ku mne.
"Vaše veličenstvo, mali by sme radšej ísť!" poprosila.
"Koľkokrát ti mám hovoriť, aby si ma volala Selina? Ja nie som žiadne veličenstvo, dobre?" povedala som.
"Ale...."
"Selina!" usmiala sa.
"Tak Selina, mali by sme ísť, aby ste nemali kvôli mne problémy!"
"Ach Lynn, ti už dávno mám!" povedala som a nasadla som na koňa.
"Ty tu ostávaš. Dám ti deň, aby si bola s rodinou. Viac ti bohužiaľ pomôcť nemôžem!" prekvapene a s úsmevom na mňa všetci pozreli.
"Čože? Môžem tu ostať?"
"Môžeš, ale nezabudni do večera sa musíš vrátiť. Potrebujem byť s niekým, keď nemôžem ísť na ples!" povedala som smutne.
"A ja som sa tak tešila!" ozvalo sa s kočiara, ktorý práve prišiel. Pristúpila som s koňom k nemu a z okienka sa vytrčila mladá pani. Bola to sestra môjho otca. Kráľovná svojej krajiny, ktorá prišla na náš ples.
"Vítam vás Clarise! Ale prišli ste skoro!" prihovorila som sa jej a zoskočila som s koňa.
"Ja viem, ale mala som v pláne obliecť na ples moju milovanú neter. Akoto, že nejdeš?!" spýtala sa ma a ja som bola ticho. Nielen ona čakala na odpoveď, ale aj dedinčania.
"To je jedno!" povedala som a znova s plačom som nasadla na koňa a cválala naspäť do hradu.
"Selina!!!" skričala Lynn.
"Povedala som niečo zle?" nechápala Clarise.
"Nemôže ísť, pretože by si inak Tiana nevybrala ženícha. Vraj sa bojí, že pôjdu všetci za Selinou a za ňou nikto! To hovorila aj kráľovná!" odpovedala Lynn.
"Ach tá Tiana a moja švagrinka. A majú pravdu. Pôjdu za Selinou a z Tianou nie. Veď to je pochopiteľné. No dobre my ideme. A ty Lynn poslúchni a príď večer. A pre istotu si zober aj plesové šaty!" mrkla na ňu.
"A načo?"
"Uvidíš!" povedala a šla s kočom do hradu. Koňa som dala späť do stajne a smutne som šla do hradu. Pred hradom na mňa čakal Bernard. Pozrela som sa na neho.
"Volá vás kráľovná!" vzdychla som si a šla som za ňou do pracovne. Keď som tam prišla poklonila som sa a pozerala som na prísnu tvár mojej matky.

♥2.kapitolka♥

11. dubna 2010 v 20:59
Zostala som tam sedieť sama. Túto chvíľu som si nechala len preto aby som rozmýšľala. Aké to môže byť, keby som bola kráľovná? Správala by som sa tak ako aj Tiana? To by som nemohla. Neviem prečo, ale pre smrť otca som si uvedomila, že sme ľudia taký, aký sú iní. Síce som princezná a slúžka je slúžka, ale sme obe ľudia. Nie sú medzi nami rozdiely. Život som si preto užívala tak ako ktokoľvek iní. Behala som po kráľovstve a tešila sa s toho, že vôbec som. Aj teraz som tak spravila. Zoskočila som z altánku a začala bežať po tráve okolo jazierka, stromov a inde. Služobníctvo sa na mňa s úsmevom pozerali a počúvali ako spievam. Odtrhla som si kvetinku a dala si ju do vlasov. Potom som si kľakla pri jazierko a čľapotala som si tam ruky. Pozerala som sa na môj odraz vo vode. Hodila som do môjho obrazu kamienok a čakala som kedy sa znova objaví moja tvár. Neobjavila sa však len moja, ale aj niekoho iného. Naplašila som sa a pozrela hore za seba. Za mnou stála kráľovná a prísne na mňa pozerala. Vstala som a poklonila sa jej.
"Čo to tu vyvádzaš?" prihovorila sa mi milým hlasom.
"Nič matka. Len som sa nechala uniesť. Odpusť, už sa to nikdy nezopakuje!"
"Ale veď ja ťa nehreším." Usmiala sa na mňa a ja som sa musela tiež.
"Chcela som len vidieť, čo robí moja dcéra. To je všetko a ako vidím, dobre sa zabáva."
"Áno, čakala som na Tianu. Nešla za tebou?" vzdychla si.
"Šla. Vlastne som ťa prišla o niečo požiadať."
"A o čo?" prekvapila som sa.
"S Tianou som sa pohádala kvôli jej manželstvu. Povedala som jej, že si musí nájsť na tomto plese muža, s ktorým bude žiť. Ale nechce."
"A prečo?"
"Myslí si, že si nikoho nenájde keď tam budeš aj ty!" povedala a tie slová smerovali priamo do môjho srdca.
"Ja? Ale prečo?"
"Vraj sa všetci budú pozerať len po tvojej kráse a po nej nie."
"Kráse?" zamyslela som sa. Odjakživa každý hovoril, že som veľmi pekná, krajšia ako je Tiana. Hovorili, že som najkrajšie dievča v celom kraji. Hovoril to každý. Ja som tomu veľmi neverila, ale ako som rástla moja krása rástla so mnou a tí čo si mysleli, že som najkrajšia mali pravdu. Každý princ z celého sveta žiadal o moju ruku no nikdy nebol taký, ktorý by získal moje srdce. Nikto takí nebol. Tak som sa vzdala lásky a prenechala ju Tiane, ale zdá sa, že aj cez moje odmietanie ku mne stále všetci chodia.
"Selina!" Napomenula ma mama.
"Áno?" prebudila som sa "ja to už zariadim!" povedala som a utekala som do hradu a mamu som tam nechala. Vbehla som to vstupnej haly a utekala po schodoch na poschodie a hľadala Tianinu izbu. Na hrade bolo veľ izieb, takže bolo veľmi ťažké nájsť tú jej. Ale po dlhom hľadaní som ju konečne našla a zaklopala som. Keď sa z vnútra ozvalo
"Vstúpte!" vošla som a zavrela som za sebou dvere. Tiana stála pri okne a pozerala na krajinu. Prišla som k nej a pozrela som sa na ňu.
"Tiana?" pozrela na mňa.
"Čo by si chcela?" spýtala sa milo, ale ja som na nej videla, že robí všetko preto, aby sa na mňa nevrhla.
"Počula som, že si sa pohádala s matkou!!" povedala som a sklopila hlavu.
"To je pravda!" ozvala sa Tiana a prísne sa pozrela von oknom.
"Ak to niečomu prospeje, nepôjdem na ten ples!"
"Prosím?" spýtala sa netešene.
"Nepôjdem na ten ples, ak ti to urobí radosť!" Tiana sa usmiala a od radosti ma objala.
"Ďakujem ti Selina. Idem to hneď povedať matke!" povedala a už utekala preč z izby. Síce ona bola šťastná ja som bola smutná. So slzami v očiach som vyšla z izby a bežala som po chodbách až von. Vo vstupnej hale chodili slúžky a niesli so sebou kvety, stoly a iné potrebné veci na ples. S veľkým plačom som prebehla pomedzi nich a vyšla von. Pozerali sa so smútkom na mňa a ľutovali ma. Všetci sa na mňa pozerali a nerobili si svoji prácu, že ich musel vrchný komorník napomenúť.
Postavila som sa na okraj nášho hradu, pri priepasti kde zomrel otec. Kľakla som si tam a moje slzy padali dolu.
"Prečo otec? Prečo musím byť taká nešťastná?" pomyslela som si a od zúfalstva som plakala čím ďalej, tým viac.

5.kapitolka

11. dubna 2010 v 20:55
"Kde si bol?" spýtal sa nahnevaný Lolo Zeeka.
"No v bare." povedal nevinne a sadol si na gauč.
"A s kým?" spýtal sa zvedavý Nick.
"Sám, čo je toto výsluch či čo?"
"Prepáč, len sme si mysleli, že si odišiel nadobro!" smial sa Nick aj Lolo. Joe sedel pri okne a myslel na Keisy. Myslel na ten okamžik v automate. Kedy ju už už skoro pobozkal, ale vyrušili ho. Lolo a Nick šli do izby hrať videohry, tak Zeek prišiel k Joeovi.
"Myslíš na Keisy?" prikývol.
"Tak choď za ňou." pokrútil hlavou. "stalo sa niečo?"
"Dnes som ju stretol v parku."
"Ale to je skvelé. Bavili ste sa spolu?"
"Áno, povedal som jej, že ich beriem za kamošky a hlavne ju!!" Zeek od úžasu otváral ústa.
"A potom? Čo na to povedala?"
"Nič, lebo tí sprostý novinári nás vyrušili. Museli sme pred nimi ujsť do obchodného domu."
"A tam ste sa kde skryli? Keby ste šli do nejakého obchodu predavačka by zbesnela."
"Nie skryli sme sa do automatu na fotenie."
"Čože? Stalo sa tam niečo?"
"Nič sa nestalo. Sedela na mne lebo sme tam rýchlo vošli a už-už som ju chcel pobozkať, ale tí novinári sa tam zase objavili tak sme museli ísť."
"Tak si ju mal pobozkať vonku. Dúfam, že si neodišiel!" previnilo sa na neho Joe pozrel.
"To nemyslíš vážne. Ty si odišiel?"
"A čo som mal robiť? Povedať, že zopakujeme to čo bolo tom automate? Ale prosím ťa."
"A prečo nie? Ja by som to spravil!!"
"To je to Zeek. TY by si to spravil nie ja."
"Čo máš sakra za problém? Miluješ ju a nevieš jej to povedať?"
"Nechaj to tak Zeek dobre?" postavil sa a šiel preč.
"A len aby si vedel, milujem ju, ale neviem či aj ona cíti to isté ku mne." povedal smutne a vošiel do izby a zavrel dvere. Zeek smutne pozrel na oblohu.
"Má pravdu, ak jej povie, že ju ľúbi nemusela by povedať to isté. Asi sa jej to budem musieť spýtať. Ale čo keď mi to nepovie a prezradím tak, že ju Joe miluje? Hmm.... asi poprosím Amy. Áno to bude dobrý nápad!!" pomyslel si Zeek a s touto dobrou myšlienkou šiel spať.
U Lazy Cats
Zobudila som sa skoro ráno. Vstala som s postele a poobzerala som sa po izbe. Mala som malú izbu, ale za to útulnú. Pri dverách som s každej strany mala dve veľké skrine. V jednej som mala oblečenie a v druhej som mala knihy a samé haraburdy. Posteľ som mala oproti dverám a pod oknom. Vedľa som mala nočný stolík, na ktorom som mala lávovú lampu a budík. Mala som tam aj mobil a mp3. Z druhej strany postele som mala stôl a na ňom lampu veľkú, notebook a nejaké zošity s notami a pesničkami. Na tej strane izby som mala ešte miesto tak sa tam zmestili ešte dvere do kúpeľne. Na druhej strane miesto, ale bolo tiež a tam som mala malý gauč. Vedľa som mala aj položenú gitaru. Celú izbu som mala žltú. Skrine boli také do hneda a gauč bol zelený.
Na svoju izbu som bola veľmi hrdá. Nemám rada veľké priestory, lebo potom nemám ako všetky miesta zapratať vecami. Toľko vecí ani nemám. Vystačím si s takou izbou akú mám. Šla som do kúpeľne sa umyť a niekto zatiaľ zaklopal a vošiel.
"Ahoj Keisy? Si tu?" volala na mňa a ľahla si na posteľ.
"Áno tu som, hneď som tam!!" skričala som za ňou s kúpeľne. O niekoľko minút som stade vyšla a mala na sebe nočnú košeľu, v ktorej som spala. Bola čierna a mala som ju tak nad kolená. Trochu mi presvitala, takže som si večer musela dať nohavičky. Prišla som k Amy a sadla si vedľa nej.
"No tu som. Stalo sa niečo?"
"Počúvaj musím s tebou hovoriť o Sexy Guys."
"A prečo?"
"No čo si o nich myslíš?!"
"Myslíš o Zeekovi, alebo o všetkých?" vypúlila na mňa oči.
"Prečo o Zeekovi?" začala strašne koktať.
"Videla som vás včera spolu."
"Kde?"
"V bare Fantázia." chytila sa za hlavu a potichu sa smiala.
"A čo na to vravíš?"
"Čo by som na to mala hovoriť? Je pravda, že ma to naštvalo, ale nemôžeš byť predsa ako ja nie?"
"Prečo naštvalo? Chceš ho aj ty?" pozrela vystrašene na mňa.
"Ale kdeže. To nie, ja len že Denny a Daizy mi včera povedal, že nemám s nikým chodiť. Pretože som bola s Joeom vonku a hneď zbesneli, že s ním niečo mám a tak. Doslova mi zakázali, aby som s niekým chodila a ešte k tomu jedným so Sexy Guys."
"Čože?" spýtala sa ma vážne a vôbec ju to neprekvapilo.
"Áno, mňa to dostalo. Vôbec mi nedovolia mať chalana."
"A ty máš rada Joea?" pozrela som na ňu prekvapene.
"Ako rada?"
"No či k nemu niečo cítiš." mlčala som a odbáčala pohľadom.
"Tak cítiš?"
"Ja neviem Amy. Jednoducho včera medzi nami prešla iskra, ale veľmi malá."
"Tak potom v čom je problém?"
"Ja sa potrebujem poriadne zamilovať, aby som s niekým chodila." smutne som jej povedala a šla ku skrini si vybrať veci. Amy vyšla tiež a namierila si to rovno ku Denny a Daizy. Denny bola u Daizy v izbe tak šla rovno k nim.
"Ahoj Amy." milo sa jej pozdravili.
"Čo si vy dve myslíte? Prečo ste zakázali Keisy sa vídať s Joeom?" vyštekla na nich.
"Ty sa do toho nerozumieš a nepleť sa do toho." odfrkla jej Denny
"A budem sa. Povedzte prečo jej to zakazujete? Je to jej vec nie vaša."
"Aj naša. Sme kapela a je to aj naša vec." zapojila sa aj Daizy.
"Čože? Vy myslíte, že sme jedna skupina aj v súkromnom živote? Vy ste čo na práškoch?"
"A prečo nie? Nie je to pravda?" nechápala Daizy.
"Nie, nie je. Ona sa vám nepletie do života, tak sa nepleťte do jej."
"Na začiatku sme si povedali, že budeme ako jedna nie je tak? Tak čo riešiš?"
"Denny, Daizy vy ste sa asi zbláznili. Jej to jej vec. Nie vaša."
"Ale dobre Amy. Skončila si?" uzemnila ju Denny a ďalej si robila svoju prácu brúsenia si nechtov.
"Vy ste jednoducho pijavice, ktoré myslia len na kapelu a na nič iné. Pozrite sa na seba. Čo viete, iba spievať a hrať na bubnoch. Viete aj niečo iné robiť? Ako napríklad porozumieť kamarátke?"
"My jej rozumieme. Ale každá musí niečo obetovať pre dobro kapely." povedal vážne Daizy.
"A čo ste obetovali vy? Novú kolekciu topánok a oblečení? Ak sa vy považujete za naše kamarátky tak rýchlo otvorte oči. Lebo ak sa mienite k nám a hlavne k nej takto správať, kapela sa môže rýchlo rozpadnúť a vy si môžete kúpiť nové značkové oblečenie." skričala na nich z plného hrdla a vyšla z izby preč a za sebou zabuchla dvere. Potom ma schmatla za ruku a spolu sme vyšli von.
"Kam ideme Amy?"
"Za kým asi? Za Zeekom" usmiala sa no ja som sa zastavila.
"Načo?"
"No lebo." zobrala ma a kráčali sme ku Sexy Guys.



:D:D:D

4.kapitola

11. dubna 2010 v 20:52 Dievcata z klastora
Taaaak vikend je za nami a my tu mame znova skoluuu :D tesite sa? ja aj hej aj ne :D ale taaak co uz piseme z matiki a angliki a ja nic nwm hehe :D nece sa mi ucit :D:D:D:.... :D



"Fíha, tí sú ale zábavní nie?" spýtala sa Taiki, keď sme šli už dovnútra.
"To hej. Teším sa na zajtra."
"Čo bude zajtra?" spýtal sa nečakane kňaz, ktorý sa za nami ocitol.
"Na to, že pôjdeme znova von." Potešila som sa.
"Ako viete, že pôjdete?" zastavili sme sa a s prekvapením sme sa na neho pozreli.
"Nemôžeme?" spýtala som sa ho.
"To som nepovedal." Uškeril sa.
"Tak môžeme?"
"Ani to som nepovedal." Zasmial sa, no my sme sa tvárili vážne.
"Tak už povedzte." Skričali sme na neho pretože bol ticho.
"Hm.....dobre, ale nevyvádzajte." Usmial sa a my sme ho objali. Potom sme s behom vošli do kláštora a utekali do našej izby.
O siedmej sme mali večeru a o deviatej sme mali ísť spať. Taiki už ležala tuhá v posteli a chrápala. Ja som sedela na parapete pri okne a pozerala som sa na hviezdy. Pri predstave, že znova uvidím Alexa som sa usmiala. Naozaj som nikdy nevidela takého chalana ako je on. Takého milého a krásneho. Od rozmýšľania sa mi už zatvárali oči, tak som si ľahla do postele a zaspala som tiež. Mala som krásne sny ako sa prechádzam po uliciach alebo som v parku. Tieto krásne sny my však skazili nočné mory, ktoré ma rušia každú noc. A to tie ako tmavá postava položila na zem dieťa. Pred kláštor a nechala ho tam.
"Maya?" ozvala sa Taiki. Otvorila som oči a ranné slnečné svetlo mi ožiarilo oči.
"Áno?" pozrela som sa na ňu a aj ona ležala ešte na posteli s otvorenými očami.
"Ja len, myslíš, že náš život sa zmení? Že už nebudeme blázniť, len za týmito múrmi?"
"O čom to hovoríš? Však je nám tu dobre."
"Áno je, ale ja tu nechcem stráviť celý život. Videla si včera tých ľudí? Tie deti? A tých chalanov? Prechádzali sa kade chceli a dokedy chceli. Robili si čo chceli. A my sme sa ledva do mesta dostali." Pozrela smutne na mňa a hlavu si podložila rukou.
"Ale dnes môžeme ísť aj inam."
"A kam? Nepoznáme to tu. Môžeme sa stratiť!"
"Čoho sa bojíš? Kláštor tu pozná každý."
"Ja sa nebojím o seba a ani o to, že sa stratíme. Ale o teba." Smutne sa na mňa pozrela a ja na ňu. Pred tromi rokmi kláštor navštívili jedni chalani. Spriatelili sme sa a boli sme dobrý kamaráti. V tom sa však zmenili. Začali jesť lieky, pichať si injekcie. Boli to drogy. Vždy k nám nosili alkohol a cigarety a núkali aj nám. Ja som si dala raz a potom som sa stala závislá. Avšak Taiki mi včas pomohla a zmenila môj život. Teraz už tieto veci nechcem ani vidieť. S drsňáčky sa stalo tiché, milé a plaché dievča. Jedinej osobe, ktorej naozaj verím je Taiki, lebo mi zachránila život a je mi ako sestra. Navždy som jej vďačná. Odvtedy som uzavretá a nikomu už neukazujem aká som. Bojím sa to ukázať, aby sa zo mňa nestalo to čím byť nechcem.
"To sa nestane!" usmiala som sa.
"Nikdy nevieš. Nepoznáme ich a nevieme čo robia vonku."
"Taiki viem, že nám nič nespravia. Dneska to zistíme dobre? Ak nám s nimi nebude dobre, tak sa prestaneme stretávať. A budeme znova len ty a ja. Dobre?" usmiala som sa a postavila som sa. V tom momente sa postavila aj Taiki a objali sme sa.
"Dobré ráno!" povedala otrávene mníška. Vošla do izby a položila nám tácku s jedlom surovo na stôl. Zavrela za sebou dvere a odišla. Pozreli sme sa na seba a pomykali sme plecami. Najedli sme sa a rozhodli sme sa, že si oblečieme nové oblečenie. Ja som si dala rifľové kraťasy, žlté na ramienka tričko, botasky a náhrdelník. Taiki si dala rifľovú sukňu, modré tričko s výstrihom, botasky a náušnice. Vlasy som si rozpustila, takže som ich mala v polke chrbtu. Taiki si ich hore na hlave zapla sponkou a tiež si ich rozpustila. Boli sme už hotové, tak sme vyšli von z izby. Ako sme kráčali chodbami mníšky na nás pozerali a krútili hlavami. Jedna z nich, tá najstaršia a najotrávenejšia to už nevydržala a zastavila nás.
"Čo to máte na sebe? Že sa nehambíte!" pozreli sme sa na seba a potom znova na ňu.
"Toto je kláštor a nie nejaké stredisko módy." Hnevala sa ešte viac až som sa jej zľakla.
"My vieme. A práve preto ideme von, aby ste pri pohľade na nás nezomreli!" odfrkla jej Taiki a spolu sme vyšli von a nechali sme tam ohromenú mníšku, ktorá od zlosti zelenala.
"To si nemala. Budeme mať problémy."
"A nech. Nie sme tu preto, aby sme robili to čo oni nie?" prikývla som a šli sme spolu na ihrisko kde sme si sadli na zem a rozprávali sa.
Zatiaľ kňaz dostal poriadne sťažnosti od mníšok.
"A videli ste čo mali na sebe?"
"To je nehorázne. Toto je kláštor a nie nejaký obchod." Sťažovali sa jedna cez druhú.
"Dámy, prosím vás. Pochopte, že nie je v mojej moci aby som im zakazoval žiť."
"Ale toto čo robia je neslýchané."
"Urobte s nimi niečo."
"A čo s nimi mám spraviť?" nazlostil sa, postavil sa a pozrel na nás cez okno.
"Pane, vieme, že sú tu od narodenia, ale toto už prekračuje všetky hranice."
"A aké?"
"Napríklad, nechodia na omše, nenosia potrebné oblečenie a ani nezachovávajú kľud a ticho tu v kláštore."
"A toto sa na mníšky nehodí. Nepatria medzi nás." Povedali. Kňaz obišiel stôl a šiel k stene s obrazmi. Pozeral na ne a pritom hovoril.
"Milé sestry, máte mylné názory. Ako dobre viete, ich rodičia ich tu nechali keď boli malé." Pozrel na ne vážne " a mimochodom. Nikde nie je napísané, aby ten kto vošiel do kláštora bol mních alebo mníška. Vy všetky ste sem prišli zo svojej vlastnej vôle. Ale oni dve nie. Nechali ich tu aby sme sa o ne postarali. A vy nerobíte nič iné, len na ne žalujete aké sú hrozné a neschopné. Zapamätajte si, že oni nie sú mníšky a nikdy nimi nebudú. Keď neplnia povinnosti mníšky tak asi preto, lebo nimi nie sú. A na túto tému sa už s vami baviť nebudem." povedal a otvoril im dvere aby odišli. Tak päť mníšok odišlo a kňaz na nimi zatvoril dvere. Kráčali chodbami a zastavili sa pred dverami do kláštora a pozreli na nás na ihrisku.
"Ale tie dve to už preháňajú." Povedala jedna z nich a s nenávisťou na nás pozerali.
"Áno, toto je už vrchol. Ak tu zostanú s kláštora bude bar a nie kostol." Nahnevali sa a odišli. Sedeli sme na tráve a bavili sa. Smiali sme sa. Ležala som na tráve pozerala sa na oblohu.
"Ale to nie je pravda." Bránila sa Taiki.
"Áno je. Pozerala si sa na neho, lebo sa ti páči." Smiala som sa a ona sa začervenala.
"To nie je pravda. Veď ho ani nepoznám."
"Ale spoznáš. Pretože sú už dve a za chvíľu prídu." Usmiala som sa.
"Prestaň. Mne sa nepáči."
"Ale hej. Max a Taiki= veľká láska." Udrela ma do brucha a smiala sa tiež. Po niekoľkých minútach sme sa už nudili.
"Kde sú? Asi neprídu." Sťažovala som sa.
"Neviem. Hneď som tu." Povedala Taiki a išla do kláštora. Chvíľu som tam ležala a pozerala sa hore na nebo. V tom sa nado mnou zjavil Alex.
"Ahoj!" pozdravil sa a usmial. Vystrašene som sa na neho pozerala, ale potom som sa usmiala.
"Ahoj." Podal mi ruku, aby som vstala. Potiahol ma a v rýchlosti som bola hore. Bola som však blízko neho. Pozerala som sa do jeho krásnych zelených očí. Z blízka bol ešte viac krajší.
"Ahoooj." Skričal Rocky a vrhol sa na mňa, aby ma objal. Zatočil so mnou a ja som sa len smiala. Prišli aj Max, Scott a Lucas. Za nimi boli aj dve dievčatá. Boli úplne rovnaké, asi to boli dvojičky.
"A kde je Taiki?" spýtal sa Lucas.
"Šla niekam, ale za chvíľu príde." Usmiala som sa. Ti dve dievčatá prišli bližšie a ja som sa na ne pozrela.
"No toto sú Zoe a Cloe." Povedal Scott.
"Ahoj, rada ťa spoznávam. Ja som Zoe." Povedala tá v červených vlasoch a objala ma.
"A ja Cloe." Povedala tá blondína a objala ma tiež.
"Ty si Maya však?" prikývla som.
"Chalani o tebe dosť hovorili." Usmiala sa Zoe a ja som sa začervenala.
"Ale to nie je pravda." Zahovárali chalani. Zjavila sa tam aj Taiki.
"Ahojte." Pozdravila sa a prišla ku mne.
"Ahoj ty si Taiki však?"
"Áno?" usmiala sa.
"Ja som Zoe a toto je Cloe." Objali ju tiež.
"Vy ste sestry však?"
"Áno." Usmiali sa a začali sa smiať.
"Tak môžeme ísť?" navrhol Rocky.
"Jasné." Povedali sme všetci naraz a vykročili, že pôjdeme preč.
"Mayaaa!!!!" skričal na mňa niekto. Zastavili sme sa a pozreli za seba. Kričala na mňa jedna z mníšok.



pokracko nabuduce :D

1.kapitola♥

6. dubna 2010 v 10:19
Každé dievča vo svojom živote túži nájsť šťastie. Buď len sedí na mieste a čaká, že šťastie príde samo alebo ho získa tvrdou prácou. V mojom svete tvrdá práca pre mňa neexistuje. Som ako väzeň v mojom živote. Celé dni rozmýšľam či sa iní ľudia majú lepšie ako ja. Niekedy si to myslím, ale neverím tomu. Pozerám sa von oknom na hviezdy a predstavujem si ľudí, ktorý tvrdo pracujú na poliach, obchodoch alebo sú služobníci mojej kráľovnej. Mojej mamy.
Narodila som sa v kráľovskej rodine. Nič nerobím, len počúvam rozkazy mojich patrónov a aj slúžok. Chystajú ma každý deň na všelijaké plesy alebo len tak do domácnosti. Za celý môj život som nezažila nič čo sa nepatrí. Vždy som sa musela učiť slušnosti a to som nemohla. Do mojich 15 narodením som bola veľmi slušná. Nectila som si druhých a nezaujímala sa o nič a nikoho len o to, že som princezná.
V jeden deň sa však všetko zmenilo. Môj život sa zmenil. V ten osudný deň mi totiž zomrel otec. Kľačala som pri jeho padnutom tele. Spadol zo skaly, lebo jeho kôň sa pošmykol a prevrátil ho a on spadol do priepasti. V ten deň som mala zlý sen a utekala som za dažďa k priepasti. No keď som sa pozrela dolu a uvidela čo tam je, skričala som. Zbehlo sa tam celé kráľovstvo a všetci pozerali so smútkom na mŕtveho kráľa. Kráľ bol mŕtvy. Táto správa zasiahla celú krajinu a mňa tiež. Mala som ho veľmi rada a jeho smrť som znášala horšie ako ktokoľvek iní. Zmenila som sa. Stala som sa tým, čím chcel môj otec aby som bola. Moja mama teraz namiesto otca riadila celú krajinu a po boku mala moju staršiu sestru Tianu. Tiana bola následníčka trónu.
Keď som dovŕšila svoje 19 narodeniny, stala sa zvláštna vec. Môj otec ešte pred smrťou povedal mojej mame, že chce aby som sa stala kráľovnou ja. Táto správa bola šokujúca pre celý hrad. Nikto tomu nemohol uveriť. Nikto, ani ja. Tiana reagovala tak ako si to nikto nemyslel. Dopriala mi to. Ako láskavosť, ktorú spraví pre otca. Ja som však kráľovnou byť nechcela. Nechcela som riadiť takú veľkú krajinu ako je táto. Nevidela som ani za hory, ani za doly. Neviem čo je za nimi. Neviem nič o mojom domove. Nikdy som nevyšla spoza hradieb kráľovstva, iba do dediny pod ním. Nikde inde nevkročili moje nohy. A tak som protestovala, ale moja mama sa nedala presvedčiť. Tak rozhodla, že to ešte počká. Že ona ešte silu má, že ona to zatiaľ zvládne a že ja sa nemusím obťažovať. Na toto vyhlásenie si ma všetci znechutili. Videli vo mne len decko, ktoré si neplní svoje povinnosti voči krajine. Bola som tá najhoršia princezná akú kedy svet stretol, ale ja som sa tým netrápila. Riadila som sa tým čo mi hovorieval otec, keď som bola malá.
"Buď tým, čím si! Nebuď tým čím sa stať nechceš. Buď sama sebou!" tieto jeho slová som nikdy nezabudla. Nikdy. A tak to aj ostane.
O rok neskôr som sa šla prejsť spolu so sestrou do záhrady pri hrade. Bolo tam plno kvetov, jazierko a v strede bol nádherný altánok. Sadli sme si tam a rozprávali sa. Mala som na sebe krásne fialovo-biele šaty, dlhé až po zem a na hlave malú korunku, ktorá symbolizovala to, že som princezná.
"Ples? Kedy?" spýtala som sa nadšene Tiany.
"Dnes. Mama hovorila, že sa máme pripraviť. Hlavne ja!" povedala a sklopila hlavu.
"Prečo ty?"
"Mám si vraj vybrať ženícha!"
"Takže moja staršia sestrička sa bude vydávať? To je skvelé!" zasmiala som sa a objala.
"Prepáčte!" ozval sa komorník.
"Prečo rušíte?" spýtala sa nahnevane Tiana.
"Vaša výsosť prosím odpusťte, ale zháňa vás kráľovná!" povedal a poklonil sa.
"Dobre, povedzte že som na ceste." Prikývol a odišiel.
"Prečo si sa k nemu správala tak hrubo?" spýtala som sa.
"Ach Selina, si ešte len dieťa." Postavila sa na odchod.
"So služobníctvom sa nesmieš správať ako sebe rovnému. On pochádza z nižšej skupiny ako my. Musím sa podľa toho aj správať. A teraz odpusť, ale idem za matkou!" zakývala mi a ladným, pomalým krokom šla spolu so slúžkou do hradu.

pokracko nabuduce :D:D:D

Vesela Velka noc...

6. dubna 2010 v 10:12 ObRaZkY
Ahojteee ... Velka noc je za nami a ja sa pýtam ako ste ju zazili? :D:D:D:D:D dfm ze welmo dobreee :D:D:D

Diplomek pre Vás :D:D:D


Navstevnost

5. dubna 2010 v 10:56 Moje kecy

Navstevnost za minuly tyden (29.3. 2010 - 4.4. 2010) je:
Pondeli: 7
Utery: 7
Streda: 4
Ctvrtek: 11
Patek: 12
Sobota: 13
Nedele: 19

Celkem: 73

To sa mi welmo paciii :D:D:D:..... dakujeeem :D:D:D

Kawai...Sasuke

4. dubna 2010 v 12:35 | Hinatka |  ObRaZkY

krasaaa =D

4.kapitolka

4. dubna 2010 v 12:33
"Ja neviem, ale tu sme ich niekde stratili." povedal ten druhý a pristúpil k automatu až sa zachvel záves. Zavrela som oči a dúfala som, že záves neodkryje.
"Tam sú!!!" skričal niekto a všetci zmizli. Vzdychla som si.
"Musíme ísť!!" pošepkal Joe a ja som len prikývla. Vykukli sme z automatu a keď sme nikde nikoho nevideli utekali sme preč. Bolo už neskoro večer, tak sme sa ulicami chvíľu prechádzali.
"Zvláštny deň nie?" spýtala som sa prvá, lebo to ticho bolo hrozné.
"Á-áno to hej!!" koktal a ani sa na mňa nepozrel.
"Deje sa niečo?"
"Nie, nič. Ale ja už budem musieť ísť. Stretneme sa neskôr. Ahoj." povedal a rýchlim krokom odchádzal preč.
"Joe!!" skričala som na neho, ale už sa netočil a šiel ďalej. Založila som rukami a nechápavo sa na neho pozerala. Vedela som, že už nepríde tak som sa aj ja pobrala domov. Už som bola pred dverami a rozmýšľala som či vojdem alebo nie. Zhlboka som sa nadýchla a predsa som vošla. Vo vnútri som videla svetlo, ale nestihla som si to všetko prezrieť. Ďalej som už videla len blonďavé vlasy Daizy.
"Kde si bola? Báli sme sa o teba!!" hnevala sa na mňa a to už dorazila aj Denny.
"Môžeš nám vysvetliť kde si bola? Hľadali sme ťa po celom meste a ty nikde!!"
"Prepáčte bola som v obchode lebo nás prenasledovali fanúšikovi a aj novinári." pokrútila som očami.
"Nás??" nechápala Denny
"A fakt. S kým si bola?" iba som na ne civela a nič nevravela.
"Keisy? S kým si bola?" naliehala Daizy.
"S Joeom." povedala som nevinne a oni sa na mňa vražedne pozerali.
"To nemyslíš vážne." naštvala sa Daizy.
"S Joeom?"
"Áno, ja viem je to neobvyklé, ale zjavil sa v parku s čista-jasna a potom sme spolu utekali. Nič sa nestalo naozaj."
"Fakt nič?"
"Nič. A aj keby čo by sa stalo?"
"No to, že ich nemáme radi." vysvetlila Denny.
"Ale za to, že ich nemáte radi vy nemusím aj ja." hnevala som sa už aj ja.
"Keisy, pre tlač a noviny by to bolo hrozné. Nemôžeme chodiť s niekým na koho hádžeme všetku špinu."povedala Daizy.
"Prečo by sme nemohli?" skričala som na ne naštvane.
"No lebo. Zakazujeme ti sa s ním vídať. A ani sa s ním dať dokopy." skričala na mňa Denny a Daizy prikyvovala.
"Neriaďte mi život!!!" skričala som a naštvane vybehla z domu. Bežala po uliciach a plakala. Čo si myslia, že sú mi čo? Nie sú moji rodičia. Mám 19 a môžem si robiť čo chcem. Keď mám niekoho rada tak ho mám rada a nikto na tom nič nezmení. Aj keď ja neviem či mám Joea rada. Čo budem len robiť? Od toho premýšľania som sa zastavila pred jedným barom. Volá sa bar Fantázia. Tak som vošla, že sa napijem. No to čom som videla ma vôbec nepotešilo, ale aj hej.
"Prečo piješ?"
"Lebo." skríkla Amy na Zeeka. Opíja sa a to všetko kvôli tej hádke.
"No tak daj to sem!!!" povedal a vzal jej drink. Snažila sa ho zobrať späť, ale nenechal sa. Bol to dlhý súboj, ale nakoniec padla Amy na stôl a začala plakať.
"Neplač!!" chytil ju, no ona jeho ruku odtiahla a pozrela na Zeeka s uplakanými očami.
"Prečo Zeek?? Hrali sme jasnú hru a vy ste to takto vzdali? Prečo?"
"Kto povedal, že sme to vzdali?!"
"Tak prečo ste zrušili koncert?"
"No to je zložité."
"To hádam zvládnem."
"No ak by sme to spravili, tak by som sa ti potom nemohol pozrieť do očí!!!" povedal vážne a Amy na neho vypúlila oči. Ja som to počula tiež a neverila som tomu čo počujem.
"Čo??" nechápala.
"To je to, že ťa mám rád Amy. Viac ako kamarátku.!!!" nebolo viac slova. Trhol sa a pobozkal ju. Ju to prekvapilo, ale neodtrhla sa. Hľadela som na nich a otvárala ústa. Nemohla som tomu uveriť. Tak oni mi zakazujú aby som s niekým chodila a ona robí to samé? Naštvane som sa postavila a šla k ich stolu. Práve sa objímali.
"Aj ja ťa mám rada." keď som to počula povedať Amy, nemala som to srdce aby som im to prekazila. Sklopila som hlavu a pomaly šla k dverám. Keď som pri nich stála obzrela som sa na nich a normálne som im závidela. Amy je taká, že keby jej to Denny a Daizy zakázali opustila by aj kapelu len aby mohla byť so Zeekom. Proste má odvahu, ktorá mne chýba. Nevedela by som sa im postaviť. A to je moja nevýhoda.
Kráčala som ulicami a rozmýšľala. Myslela som na Amy a Zeeka, aký sú spolu pekný. Spomínala som na ten okamžik kedy ju pobozkal. V tom som si spomenula na automat. Ako sa ma Joe pokúšal pobozkať, ale nemohol lebo nás vyrušili. V ten moment som niečo pocítila, ale neviem čo to bolo. Nad touto otázkou som sa zastavila pred domom. Zhlboka som sa nadýchla a vošla do dverí. Denny a Daizy práve pozerali televízor. Bez slova som okolo nich prešla a zabuchla za sebou dvere. Počula som šepot, ale nevšímala som si ho a radšej som si šla ľahnúť.


pokracko nabuduce :D:D:D.....

3.kapitola

4. dubna 2010 v 12:27 Dievcata z klastora
máme tu dalsiu cast dievcata s klastora :D... dfm ze sa vam bude lubit :D.... cez tieto prazdniny som začala pisat novu poviedku ale ete neni az tak v rozbehu takze ju zatial nezverejnim ale coskoro ano :D a inak ako sa mate? uživate si prazdky??? :D:D:D tesite sa na oblievacku? ja ani welmo ne :D:D:D hehe



"Prestaň!!" hnevala sa viac a dávala si dole tričko.
"Ale no, nie je to až také hrozné." Smiala som sa ďalej. V tom sa však Taiki naštvala a sotila ma do fontány. Všetci sa na nás pozerali a smiali sa. Voda mi bola po pás a bola som už úplne mokrá. Mokré vlasy, mokré oblečenie. Všetko.
"A teraz sa smej!" vysmievala sa mi Taiki a sušila sa.
"A budem!" povedala som a smiala som sa ďalej.
"Nato, že si vo fontáne máš dobrú náladu!" Pred nami stáli asi piati chalani a smiali sa.
"A čo mám plakať?" odpovedala som a založila som rukami.
"Nie, ale mala by si vyjsť, lebo ti ešte niekto vynadá!" povedal jeden z nich.
"A nech. Netrápi ma!" povedala som a pomaly vyliezla. Kvapkalo zo mňa a bola som celkom mokrá. Prehla som sa a z vlasov som si vyžmýkala vodu. Potom som si ich dala späť a pokrútila nimi. Tí chalani na mňa civeli akoby ešte nikdy nevideli mokré dievča. Taiki bola už celkom suchá, no ja som bola stále mokrá.
"Si ešte mokrá?" smiala sa už aj ona.
"Neštvi ma, lebo tam padneš aj ty." Vyhrážala som sa jej a dala som si dole mikinu. V tom som sa pozrela na tých chalanov.
"To sme také zaujímavé, že sa na nás pozeráte?" spýtala som sa s úsmevom.
"Aj hej." Povedal jeden z nich a usmial sa na mňa.
"No dobre. Poď už musíme ísť!" povedala Taiki. Zobrala tašky a išla preč. Pomykala som plecami a vykročila tiež.
"Počkaj." Zastavili ma tí chalani.
"Kam idete?" spýtal sa jeden z nich.
"Domov." Usmiala som sa.
"A to je kde?"
"V kláštore."
"Vy ste mníšky?"
"Ale nie. Tam nás naši rodičia nechali. Teraz tam bývame. No budem musieť ísť. Ahojte." A vydala som sa ďalej.
"A ako sa voláte?" skričal jeden z nich. Zastavila som sa a pozrela na nich.
"Ona je Taiki a ja som Maya." Skríkla som späť a utekala som za Taiki. Jeden z tých chalanov, ktorý na mňa kričal tam stále stál a usmieval sa.
"Tak kláštor." Podišiel k nemu jeden z chalanov.
"Pôjdeme ich navštíviť?" pridal sa druhý.
"A načo?"
"Neviem, boli zábavné." Prikývol a išli svojou cestou.
"Taiki počkaj!" kričala som a ona sa zastavila.
"Prečo nečakáš?"
"Takto si ma nikdy nestrápnila. Ďakujem!"
"Ale veď je to len voda. Nič viac!" usmiala som sa a ona sa musela tiež. Spolu sme šli zasa do kláštora. Brána sa otvorila a pred ňou stál kňaz s mníškou.
"Tak? Ako bolo?" spýtal sa s úsmevom a bolo mu jedno, že meškáme.
"Čo ste robili?" hnevala sa mníška.
"Padla som do fontány." Zasmiala som sa a kňaz a Taiki tiež. Kývol, aby sme šli dovnútra. Mníšky na nás pozerali a keď nás videli mokré len zalamovali rukami. Vošli sme do kláštora a namierili sme si rovno do našej izby. Prezliekli sme sa do suchého a kňazovi ukázali nové oblečenie. Kúpili sme si krásne moderné trička, nohavice, botasky a bižutériu. Kňazovi sa to veľmi páčilo. Mníške, ale nie. Ona má rada len mníšske oblečenie a iné nie. Ja a Taiki sme si to všetko vyskúšali a zabávali sa.
"Aj zajtra pôjdeme dobre?" navrhla Taiki.
"Dobre." Súhlasila som. Bolo už päť hodín a vonku bolo stále vidno. Tak sme šli na ihrisko a sadli sme si tam.
"Kto boli tí chalani?" spýtala sa ma Taiki po chvíli.
"Prečo ťa to zaujíma?"
"Neviem, ale potom ťa jeden z nich zavolal. Čo chcel?" vyzvedala.
"No ako sa voláme."
"A ty si mu to povedala?"
"Áno. Prečo nie?"
"No dobre. Ale je dobre, že nič viac." Usmiala sa a ja som v hambe trošku sklopila hlavu. Pozrela sa na mňa a trochu sa zamračila.
"Povedala si im ešte niečo?"
"Nie!" povedala som a pozerala som sa inam.
"Maya!!" povedala prísne.
"Len to, že kde bývame." Vražedne sa na mňa pozrela a vrhla sa na mňa.
"Ako si mohla? Teraz sa nám budú smiať, že sme mníšky."
"Ale nie sme." Povedala som trošku zachrípnuto, pretože mi chytila krk.
"No veď to. A oni si budú myslieť pravý opak."
"Ale Taiki prečo ti na tom tak záleží?" povedala som a hneď ma pustila.
"Nezáleží. Len ma mrzí, že sme niekoho stretli a povieme, že sme sa narodili v kláštore." Povedala smutne. Priplazila som sa k nej a objala som ju.
"No tak. Možno ich už nestretneme."
"To pevne dúfam." To však nemala hovoriť. V tom sa pri múre ocitli tí chalani s popoludnia. Boli tam všetci piati. Civeli sme na nich a oni si nás všimli tiež. Prišli ku stene a opreli sa o ňu. Pozreli sme sa na seba s Taiki a postavili sme sa, že pôjdeme za nimi. Prišli sme k nim.
"Čo vy tu?" spýtala sa ich Taiki.
"Prišli sme pozrieť, kde to vlastne bývate!" povedal jeden z nich. Ja a Taiki sme sa pozreli otrávene na kláštor.
"Nič moc," povedala som.
"Takže vy ste Taiki a Maya." Prikývli sme.
"A my hlúpi sme sa nepredstavili. Ja som Max." Povedal chalan s hnedými očami a vlasmi.
"Ja som Lucas." Bol to chlapec s hnedými očami a vlasmi. Tento však vyzeral, že sa rád učí.
"Scott." Tento chalan mal bledé vlasy a hnedé oči. Vyzeral milo, ale aj nejako uzavreto.
"Rocky, teší ma." Chlapec s tmavými vlasmi a modrými očami. Na tohto som sa trochu zamračila, ale hneď som sa odmračila. Vyzeral skôr na drsňáka.
"A ja som Alex." Pozrel na mňa ten najkrajší. Mal čierne vlasy, zelené oči. Nikdy som ešte nevidela takého krásneho chalan ako je on. Civela som na jeho nádherný úsmev a na jeho krásnu tvár.
"Teší nás!" povedala Taiki a drgla do mňa, aby som sa prebrala.
"Tu ste sa narodili?" spýtal sa Max. Sklopili sme hlavy k zemi.
"Nebojte sa. Nebudeme sa smiať. Ale chceli by sme vedieť ako to s vami je!" povedal milo Rocky.
"A prečo? Veď nás nepoznáte." Povedala som.
"No ale chceli by sme." Povedal Scott.
"A prečo?" nechápala Taiki.
"Nevypytujte sa a hovorte." Zasmial sa Alex a sadol si na múr vedľa mňa. Pozrela som sa na Taiki a ona prikývla.
"Keď sme boli malé, naši rodičia nás položili pred dvere kláštora," začala hovoriť "kňaz nám povedal, že nemali nás ako uživiť a že tu nám bude lepšie."
"A je?" spýtal sa Lucas.
"Ani nie." Povedala som.
"A prečo nie?" nechápal Max.
"Tak ty skús nosiť mníšske oblečenie, chodiť každý deň na omše." Pokrútila Taiki očami.
"Ale nie je to až také zlé." Uškrnul sa Lucas.
"A prečo sme vás zatiaľ nikde nevideli?" spýtal sa Rocky.
"Pretože sme dodnes nevyšli s kláštora." Povedala som a oni na nás s prekvapením civeli.
"Čože?? Toto je týranie." Povedal vážne Alex a my sme sa začali smiať. Po chvíli sa pridali aj oni. Začali sme sa rozprávať a vtipkovať. Boli to naozaj zábavný chalani. Vždy mali o čom hovoriť a nikdy nebolo ticho. Takto sme sa rozprávali aspoň hodinu, no potom sme už museli ísť. Alex sa na mňa celý čas pozeral a ja som sa len červenala a neodvážila sa na neho pozrieť. Zoskočil z múra a dal si ruky so vreciek na nohaviciach.
"Stretneme sa aj zajtra?" navrhol a ostatný prikyvovali.
"Jasné." Usmiala sa Taiki.
"Super, prídeme po vás o druhej. Zatiaľ sa majte." Povedal Scott a už všetci odpochodovali preč. Alex tam zostal ako posledný a žiarivo sa na mňa usmial. Opätovala som mu úsmev a už šiel aj on preč.




Pokracko nabuduce :D:D:D


2.kapitola

1. dubna 2010 v 12:00 | Hinatka |  Dievcata z klastora
Mame tu druhu kapitola Dievcata s klastora :D dfm ze sa vam bude pacit :D



"Nie! Nie sme malé deti, aby sa tak ku nám správali. Už toho mám dosť. Maya ja chcem aj dýchať."
"Ale veď dýchaš!" pozrela som sa na ňu a ona na mňa.
"Nie. Povedz mi čo robíme celý deň? Ráno vstaneme, najeme sa a bláznime. Poobede sa nejeme a potom znova bláznime. Večer sa nejeme a bláznime a v noci spíme. Takto to ide každý deň. 16 rokov sme sa tú hrávali. Poznáme tu každý kúsok. Už tu nemáme ani čo pozerať. Všetko už poznáme. A ja chcem poznať aj niečo iné ako sú mníšky a kostol." Povedala smutne.
"Ja viem. Aj ja chcem odísť. Chcem vidieť mesto, obchody, oblečenie a iné veci. Chcem poznať decká, ktoré sú za týmito múrmi. Chcem vidieť aj niečo iné ako sú stromy, mníšky a steny."
"Moje slová."
"Ale čo urobíme? Kňaz nám nedovolí ísť preč."
"Ale čo by nie!" povedal hlas za nami. Obzreli sme sa a videli sme ako pri nás stojí kňaz.
"Ako nie?" zopakovala Taiki.
"Dovolím vám ísť von." S nadšením sme sa prudko postavili a natešene na neho pozreli.
"To naozaj?" tešila som sa.
"Áno. Ale len na dve hodiny. Nič viac odo mňa nechcite. Dobre?" pozrela som sa na Taiki a spolu sme sa vrhli na kňaza a objímali ho.
"Ďakujeme." Povedali sme naraz a hneď zišli z domu von. Bežali sme do našej izby sa prezliecť. Utekali sme cez trávnik a videli sme ako po nás mníšky zlostne zazerajú. Bolo nám to jedno. Konečne sme mohli vidieť aj niečo iné ako sú ich ksichty. Vbehli sme do našej izby a obliekli sa do toho najkrajšieho čo máme. Neboli sme modelky a nemali sme ani také oblečenie. Keď sme sa spolu pozerali do zrkadla, vyzerali sme hrozne.
"No super. Takto nejdem!" povedala som a sadla na posteľ.
"To je neuveriteľné. Konečne môžeme ísť von a nemáme si čo zobrať na seba."
"Nejaký problém?" spýtal sa usmiaty kňaz.
"Áno, nemáme si čo na seba zobrať."
"Tak si choďte niečo kúpiť." Navrhol, no my sme sa nepotešili.
"Ale my nemáme peniaze." Povedala som smutne. On sa len usmial a vybral z vrecka peniaze. Civeli sme na ne, akoby sme nikdy peniaze nevideli. Bolo ich veľmi veľa.
"Rozhodol som sa vám dávať vreckové. Je pravda, že vám takíto život nevyhovuje. Tak urobím všetko preto aby s to zmenilo!" povedal s úsmevom a položil peniaze na stôl. Potom sa otočil a odišiel.
"Ďakujeme!!" skričali sme a hneď sme ich vzali.
"Maya počkaj. Nemali by sme to zobrať všetko!"
"Prečo?" nechápala som.
"No mali by sme si odložiť a potom nám zostane." Usmiala sa a ja som sa musela tiež. Vzali sme si len polovicu a hneď sme vyšli von. Išli sme chodníkom až ku bráne. Zastali sme pred ňou a zhlboka sa nadýchli. Chytili sme sa za ruky a otvorili ju. Keď sme ju otvorili široko sme sa usmiali. Vonku boli cesty, domy a mesto. Všade boli obchody a ľudia normálne oblečený. Usmiali sme sa a kráčali chodníkom do mesta. Cestou sme všetko dôkladne pozerali. Na cestách chodilo veľa áut, autobusov. Na chodníkoch zas veľa ľudí. Mali na sebe oblečené pestré farby, nádherne skombinované. Za niekoľko minút sme konečne dorazili do mesta a to čo sme videli nás veľmi ohúrilo. V strede mesta bola nádherná, veľká fontána. Bolo to veľké námestie. Nemohli sme sa ani poriadne na fontánu pozrieť, pretože okolo nej bolo toľko veľa ľudí, že sme ledva niečo videli. Na krajoch námestia boli obchody s oblečením, jedlom alebo bižutériou. Usmiali sme sa na seba a začali sme obzerať výklady. Sem tam sa nám nejaké oblečenie zapáčilo, tak sme vošli do obchodu a kúpili si niečo na seba. Takto sme strávili 2 hodiny. Celé unavené sme si sadli na obrubník pri fontánu a osviežili sa vodou.
"Dnes je super. Nikdy som nevedela, že je to tu také skvelé!" chválila Taiki.
"Ani ja. Budeme sa chodiť prechádzať často?" navrhla som.
"Často? Vždy, prejdeme celé mesto:" začali sme sa strašne smiať. Rozprávali sme sa ešte dlho. V tom sa však fontána zapla a ošpliechala nás. Boli sme celkom mokré.
"Čo to má byť?" hnevala sa Taiki. Bola celkom mokrá a aj ja. Ona sa síce hnevala, no ja som sa strašne začala smiať. Všetci okoloidúci sa na nás usmievali a ja som sa na Taiki smiala s celého hrdla.


pokracko nabuduce :D